Marietta Lucia Wilcsek, po matke Eme Wilcsek, rodenej Emo-Capoddilista, z benátského rodu, bola manželkou Jozefa Pálffyho narodil sa 8.9.1853 a priniesla Uhorsku potomka Jozefa gr. Pálfy von Erdôd narod. 21.2.1898 vo Smoleniciach.
Aj preto by sme mali vedieť o rode Emo z talianskeho benátska to pravé. Napríklad z architektury je Vila patriaca rodu Emo jedným z mnohých diel, ktoré vytvoril taliansky renesančný architekt Andrea Palladio. Ide o patricijskú vilu v regióne Benátsko v severnom Taliansku, neďaleko mestečka Fanzolo di Vedelago, v provincii Treviso. Patrónom tejto vily bol Leonardo Emo a zostala v rukách rodiny Emo až do jej predaja v roku 2004. Od roku 1996 je chránená ako súčasť svetového dedičstva „Mesto Vicenza a Palladianske Villy Benátska. Architektonická sláva architekta Andrea Palladia pochádza z víl, ktoré sám navrhol. Stavba vily rodu Emo bola vyvrcholením dlhodobého projektu patricijskej rodiny Emo z Benátskej republiky ktorá si ju zriadila pre rozvíjanie svojich majetkov v mestečku Fanzolo. V roku 1509, keď boli Benátky porazené vo vojne Ligy Cambrai, majetok, na ktorom mala byť vila postavená, kúpili od rodiny Barbarigo.
Leonardo di Giovannia Emo bol známy benátsky aristokrat. Narodil sa v roku 1538 a panstvo Fanzolo zdedil v roku 1549. Leonardo Emo, reprezentant rodu sa narodil Benátkach 1. októbra. 1538 ako Giovanni di Leonardo, z vetvy rodu, ktorá žila v S. Leonardo, a Canziana Zorzi di Luca di Francesco. Jeho starý otec z otcovej strany Leonardo di Giovanni Emo patril medzi protagonistov politického života v prvých štyroch desaťročiach storočia a zastával prestížne funkcie. Kariéra jeho otca však bola skromná, hoci sa dvakrát dostal medzi štyridsaťjeden voličov dóžov M. A. Trevisana a L. Priuliho. Mal šesť bratov (posledných dvoch, Francesca a Lucu, ktorých registre Avogaria uviedli pod rovnakým dátumom) a aspoň jednu sestru. Všetci slúžili štátu, na súši alebo na mori, ale žiadneho z nich nemožno považovať za významnú postavu. Leonardo, najstarší, zomrel mladý. Brat Alvise Emo, ktorý podnikol námornú kariéru a bol korunovaný v roku 1568, zomrel v roku 1570 vo veku iba tridsať rokov. Brat Piero Emo, ktorý striedal úlohy na súši a na mori, bol kapitánom, patrónom v Arsenale, a zomrel v roku 1607. Brat Andrea bol konzulom v Aleksandrii, superintendent na ostrove Zakynthos a niekoľkokrát senátor. Oženil sa s Elisabettou Lippomano di Giovanni a zomrel v roku 1576. Najmladší Francesco bol senátorom. V rokoch 1615 a 1618 bol zvolený za dóžu a zomrel v roku 1630. V roku 1585 sa tajne oženil s Cassandrou Donàovou, ktorá mu porodila syna Alvisa, legitimovaného neskôr, keď bolo manželstvo legalizované. Od neho pochádza vetva rodu známa ako S. Leonardo. Žil so svojimi bratmi, o čom svedčí daňové prehlásenie z roku 1566, ktoré predložil brat „Andrea – ktorý viedol rodinu po smrti svojho otca v roku 1549 – a bratia“. Nie príliš bohatá rodina, podľa toho istého daňového vyhlásenia, vlastnila niekoľko domov v Benátkach, väčšinu z nich susediacich s ich domom, pozemok a niektoré ďalšie nehnuteľnosti v spoluvlastníctve s bratrancami v Benátkach. Relatívna skromnosť majetku by mohla vysvetliť znížený počet manželstiev a záujem všetkých detí Giovanniho Ema o verejnú štátnu kariéru. Dňa 19. okt. 1578 napokon absolvoval politický krst , bol zvolený za komorníka a nasledujúci rok sa zúčastnil na hlasovaní o superintendenta Arsenalu. V apríli 1580 dostal svoju prvú dôležitú úlohu, o ktorú sa veľakrát usiloval, menovanie za konzula v Alexandrii. Benátky opustil 21. septembra, ale do cieľa dorazil až 22. marca nasledujúceho roku kvôli epidémiám a plavbe sťaženej búrkami. Potom mu trvalo ďalšie tri mesiace, kým sa dostal do Káhiry, svojho oficiálneho sídla, a zostal tam viac ako tri roky, až do novembra 1584. Správa (prečítaná v Senáte v decembri) je širokým popisom krajiny a siaha, s presnými číslami a geografickými odkazmi, od hospodárstva po politické inštitúcie, od vojenského aparátu vrátane vojenských lodeníc Alexandrie a Suezu až po úloha Egypta v rámci Osmanskej ríše a väzby s Áziou. Okrem toho nezanedbáva rýchlym, ale účinným dotykom predstavovať popredných predstaviteľov miestnej moci, ktorých mohol často navštevovať a dobre ich poznať
Emov majetok bol venovaný poľnohospodárskej činnosti, z ktorej rodina prosperovala. Ústredným záujmom rodiny Emo bolo najprv obrábanie ich novozískanej pôdy. Až po dvoch generáciách poveril Leonardo Emo architekta Palladia, aby postavil novú vilu v mestečku Fanzolo.
Historici nemajú pevnú chronológiu dátumov návrhu, výstavby alebo začiatku novej budovy: odhaduje sa, že v rokoch 1555 alebo 1558 bol vypracovaný projekt a realizácia stavby sa uskutečnila v obdcbí 1558 až 1561. Neexistujú žiadne dôkazy o tom, že vila bola postavená do roku 1549: je však doložené, že bola postavená do roku 1561. V 60. rokoch 16. storočia bola pridaná vnútorná výzdoba a v roku 1567 bola vysvätená kaplnka. Dátum dokončenia je stanovený jako rok 1565;
Čiastočné úpravy vily rodu Emo vykonal v roku 1744 Francesco Muttoni. Oblúky v oboch krídlach, ktoré boli blízko centrálnej budovy, boli utesnené a boli vytvorené ďalšie obytné oblasti. Stropy boli upravované v rokoch 1937–1940. Vilu a jej priľahlé pozemky kúpila v roku 2004 inštitúcia a vykonala sa na nej ďalšia rekonštrukcia. Od roku 1996 je chránený ako súčasť svetového dedičstva „Mesto Vicenza a Palladiánske vily Benátska“.
Kraj pri mestečku Fanzolo má nepretržitú históriu od rímskych čias a predpokladá sa, že usporiadanie vily odráža priame línie rímskych ciest.
Architektúra
Villa Emo bola produktom neskoršieho obdobia architektúry architekta Palladia. Je to jedna z najdokonalejších Palladiánskych stavieb, ktorá ukazuje výhodu 20-ročných skúseností architekta Palladia v domácej architektúre. Bol uznávaný za jednoduché matematické vzťahy vyjadrené v proporciách, a to ako vo výške, tak aj v rozmeroch jeho stavebných projektov.
Palladio použil matematiku na vytvorenie ideálnej vily. Tieto „harmonické proporcie“ boli formuláciou Palladiovej teórie dizajnu. Myslel si, že krása architektúry nespočíva v použití rádov a ornamentov, ale v architektúre bez ornamentov, ktorá by mohla byť potešením pre oko.
Hlavná budova Villy rodu Emo (casa dominicale)
V roku 1570 Palladio zverejnil plán vily vo svojom pojednaní I quattro libri dell'architettura. Na rozdiel od niektorých iných plánov, ktoré zahrnul do tohto diela, plán vily rodu Emo takmer presne zodpovedá realite výstavby. Jeho klasická architektúra obstála v skúške časom a dizajnéri v nej stále hľadajú inšpiráciu .
Vonkajší vzhľad vily Emo sa vyznačuje jednoduchým spracovaním tela budovy, ktorej štruktúru určuje geometrický rytmus. Konštrukcia pozostáva z muriva s omietkou, viditeľných drevených trámov v priestoroch piano nobile a kazetových stropov v rámci loggie. Centrálnu štruktúru tvorí takmer štvorcová obytná štvrť. Obytné priestory sú vyvýšené nad úrovňou terénu, rovnako ako všetky ostatné Palladiove vily.
Starobylý rod Emo z Talianska vydal jednu zo svojich pravnučiek za gr. Wilczeka, a potomok z tohoto spojenia , grófka Wilczeková sa vydala za gr. Jozefa Pálffyho zo Smoleníc.
Matka Marietty Lucie (Jetty ) Wilczekovej bola grófka Emma Maria Helene Wilczek, rodená Emo Capodilista, a narodila sa 18.8.1833 v Padove- 26.8.1924 vo Viedni, ako dcera Gordana Ema Capodilista a Livie Emo Capodilista rodenej Maldura.. Po matke teda Jetta zdedila krstné menom a po otcovi Jánovi Nepomukovi Wilczekovi priezvisko. Jettin starý otec predok z matkinej strany bol Giordano Emo-Capodilista 13.11.1800-13.12.1843,/ 43/, a pradedko Ján gr. Emo Capodilista.
Marietta Lucia Wilcsek, po matke Eme Wilcsek, rodenej Emo-Capoddilista, z benátského rodu, bola manželkou Jozefa Pálffyho 8.9.1853 a priniesla Uhorsku potomka Jozefa gr. Pálfy von Erdôd narod. 21.2.1898 vo Smoleniciach.
Jeho otec, gróf Jozef Pálffy (1853 – 1920) bol direktorom oravského komposesorátu (nedelitgeľného turzovského majetku po Jurovi Turzovi palatínovi) a prevzal panstvo aj svojho nebohého strýka v roku 1883. V roku 1864 bolo zlúčené Dobrovodské panstvo so Smolenickým pod spoločnou správou, so sídlom v Smoleniciach. Celková výmera panstiev bola 25 366 kat. jutár.
Na povznesenie hospodárstva investoval Jozef Pállfy starší , manžel Jetty Wilczekovej veľmi veľa. Zreštauroval všetky staré majere v Naháči, v Hornom Dubovom, v Kátlovciach, v Dechticiach, v Chtelnici a Dolnom Lopašove a prispôsobil ich novým požiadavkám hospodárenia. Celkom nové majere dal postaviť v Radošovciach, Veselom a Dechticiach. Z chtelnickej časti v roku 1869 vytvoril fidelkomis /zverenecký majetok/, ktorý bol zrušený v roku 1924. Jozef Pálffy v Dechticiach založil pílu a rybáreň, ktorá kryla potrebu celej krajiny. V Kátlovciach postavil nový liehovar a Chtelnický liehovar z roku 1877 zmodernizoval. Palffyovci si v Dobrovodskom panstve do roku 1928 riadne vykonávali patronátne povinnosti voči rímskokatolíckej církvi (stavb kostola, stavebné vydržiavanie školy, dávky platu učiteľom), od 1929 však prestali z dôvodu zníženia majetku z vyššej moci, zmeny režímu, majetek im vyvlastnila I. Československá republika.
Hrad v tom čase bol len zrúcaninou, do jeho obnovy už nik neinvestoval. Po Jozefovej smrti (1920) sa stal dedičom majetku jeho najstarší syn Jozef (nar. 1898) syn Mariety Lucie Jetty Pálffyovej rodenej Wilczek. Zdedil záväzok voči svojej matke, výživné 48 000 Kč vdove Lucii Pálffyovej rod. Wilczekovej a zabezpečil jej šesťizbový byt s príslušenstvom. Jeho brat Peter študoval v Nemecku výtvarné umenie, bol akademický maliar, viedol bohémsky život, bol členom spolku Madách, žil v Nemecku a Francúzsku a zostal slobodný, tak isto ako obidve jeho sestry. Najmladší Karol bol majiteľom Červeného Kameňa, býval na hrade Vöröska aj so svojou matkou Márioou Luciou Jettou Pálffy rod. Wilczek, po jej matke z talianskeho rodu Emo, až to až do roku 1945. Jozefova sestra Mária – Marietta Pálffy žila vo Švajčiarsku a bola dvornou dámou na lichtenštajnskom dvore. Jozefova sestra Pavlína Pálffy žila v chtelnickom kaštieli až do roku 1945.
